Hornouhorská bašta maďarského nacionalizmu

Obyvatelia Košíc boli už po stáročia národnostne premiešaní a multilinguálni, pričom vyhranenosť k tej ktorej národnosti nehrala v živote mesta významnú rolu.[151] Až Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 znamenalo bezpodmienečný nástup idey maďarského národného štátu. Málokde prebehla maďarizácia tak úspešne, ako práve v Košiciach. V 40. rokoch 19. storočia na tzv. Ottovom pláne Košíc boli uvedené názvy ulíc na predmestiach ešte aj v slovenčine.[152] V nasledujúcich rokoch sa názvy udávali výlučne v maďarčine. Košice - kurucké mesto [153] predstavovali významné centrum maďarskej kultúry a histórie, a v tomto zmysle do ich výstavnosti uhorská vláda aj značne investovala. Stavebná konjunktúra trvala až do rokov 1. svetovej vojny. Prestížnou záležitosťou velebenia slávnej uhorskej (dobovo rozumej maďarskej) histórie bola komplexná rekonštrukcia najväčšej katedrály v kráľovstve Dómu sv. Alžbety v rokoch 1877 - 1896. Gotická architektúra Dómu sa stala predmetom štúdia súdobých architektov a vedcov dejín umenia, ktorí ju povýšili na nositeľku národne orientovaného romantizmu v uhorskej architektúre presne tak, ako tomu bolo skoršie vo Francúzsku a Nemecku.[154] O prestavbu Dómu v duchu gotického purizmu sa výrazne zaslúžil košický rodák, člen Uhorskej akadémie vied, zakladateľ umenovedy a pamiatkovej ochrany v Uhorsku Imrich Henszlmann.[155] Autorom projektu prestavby v duchu korvínovskej gotiky bol najvýznamnejší predstaviteľ uhorského neogotického purizmu Imrich Steindl. Pri havarijnom stave stredovekých klenieb boli tieto nahradené neogotickými, pričom chrám získal pôvodne zamýšľanú päťloďovú dispozíciu. Odvážne plány na dostavbu južnej, tzv. Matejovej veže sa však pre nedostatok finančných prostriedkov nerealizovali. Potom, čo Steindl začal práce na budapeštianskom parlamente, viedol projekt Otto Sztehló, ktorý už pri oprave južnej veže uplatnil konzervačnú metódu. Tento architekt, rodák z Dobšinej, viedol aj puristickú obnovu Kaplnky svätého Michala (1903-1904) a Levočského domu (1908-1910). Mohutnú stavbu Dómu v strede Hlavnej ulice bolo treba vyvážiť rovnako monumentálnym umeleckým stavebným telesom, ktorým je dnešné Štátne divadlo Košice. Stará reduta z rokov 1786 - 1790 nepostačovala kapacitne, ani reprezentačne. O dôležitosti kvalitného prevedenia stavby nového divadla, ktoré malo architektonicky a urbanisticky citlivo zapadať do koloritu stredovekého námestia svojou prednou i zadnou fasádou, svedčil výber jedného z najprednejších architektov 19. storočia - Adolfa Langa, ktorý sa tejto úlohy zhostil brilantne. Honosná budova - štýlový mix eklektizmu, neobaroka a secesie, na vrchole kupoly korunovaná sochou múzy umenia Auróry s pochodňou v ruke - mala prezentovať Košice ako jedno z najhlavnejších centier maďarského umenia. Národné divadlo (Nemzeti Színház) bolo otvorené za účasti vládnych prominentov a kultúrnej elity štátu v roku 1899 uvedením známej maďarskej národnej drámy Bán Bánk.[156] Skutočným naplnením významu pomenovania Košice - kurucké mesto bolo dlho plánované rozhodnutie uhorskej vlády preniesť ostatky Františka II. Rákociho a jeho druhov z Turecka naspäť do vlasti. Potom, čo panovník František Jozef I. v roku 1904 zrušil cisársky výnos z roku 1715, označujúci povstaleckých exulantov za vlastizradcov, rákociovský historik Koloman Thaly určil za miesto posledného odpočinku čerstvo zrekonštruovaný košický Dóm. Ostatky boli z Istanbulu prevezené loďou do Konstance a odtiaľ vlakom cez Budapešť do Košíc.[157] Slávnostný smútočný akt 29. októbra 1906 sa stal predmetom maďarskej národnej hrdosti a neúčasť panovníka Františka Jozefa I. na ňom bola ostro kritizovaná.