Správa mesta v rokoch 1850-1918

Po potlačení maďarskej revolúcie 1848/1849 bola na území Uhorska zavedená vojenská diktatúra s prvkami civilnej správy. Župné zriadenie bolo nahradené piatimi obrovskými vojenskými oblasťami - dištriktmi, na čele s vojenským veliteľom, ku ktorému bol priradení ministerský komisár. Úradným jazykom bola výlučne nemčina. Košice sa stali sídlom Košického dištriktu, pod ktorý spadalo 9 bývalých žúp - Abov, Turňa, Zemplín, Šariš, Gemer, Uh, Boršod, Bereg, Marmaroš. V roku 1853 sa zaviedli civilné administratívne dištrikty, ktoré sa ďalej členili na župy (nie so samosprávnou funkciou) a okresy. Župám boli podriadené aj niektoré dovtedajšie slobodné kráľovské mestá, nie však Košice, ktorým v období Bachovho absolutizmu menoval radu a úradníkov cisársky dištriktuálny komisár. Po roku 1860 bolo postupne obnovované župné zriedenie spred roka 1849, plne funkčné po rakúsko-uhorskom vyrovnaní 1867. Po reformách v rokoch 1870, 1871 a 1876 zostali Košice od roku 1886 municipálnym mestom, t.j. mestom na úrovni župy. Mestskou radou menovaný mešťanosta podliehal hlavnému županovi, menovanému panovníkom, tak ako podžupan stojaci na čele župy. Košice boli známe aj ako posádkové mesto. Habsburská monarchia bola rozdelená na 15 vojenských okruhov, z ktorých 6 pôsobilo v Uhorsku. Košické vojenské veliteľstvo dostalo číslo VI. Okrem toho v Uhorsku existovala aj Uhorská kráľovská armáda - domobrana (Magyar Királyi Honvédség). V rámci nej Košice dostali číslo III. Spravovali 12 žúp, od Máramarošskej a Szatmárskej po Abovsko-turniansku, Zemplínsku a Boršodskú. Početné kasárne a prítomnosť nemecky hovoriacich vojakov dodávali mestu vážnosť a multikulturalitu.