Sedliacke povstanie a Časárova poprava

Po Betlenovej smrti v roku 1629 mesto a sedem hornouhorských stolíc pripadlo naspäť Kráľovskému Uhorsku. Výrazne sa tým zhoršilo postavenie hajdukov sedliackeho pôvodu, ktorí získali v Sedmohradsku za Betlena lepšie právne postavenie. Keďže sa o svoje práva obávali, začali sa v roku 1631 v abovskom Gönci organizovať do tvz. sedliackych stolíc, namiereným proti vyčíňaniu cisárskych žoldnierskych vojakov palatína Mikuláša Esterháziho. Ďalšie sedliacke stolice vznikli v Turni, Boršode, Zemplíne, Šariši a na Gemeri a Spiši.[80] Povstalci, vedení ich hlavným kapitánom Petrom Časárom, sa spoliehali na pomoc od nového sedmohradského kniežaťa. Bývalý Betlenov košický kapitán Juraj I. Rákoci, zvolený za sedmohradské knieža v roku 1630, bol najmocnejším uhorským magnátom a veľkým rivalom palatína Esterháziho. Hoci mohol Rákoci povstanie využiť vo svoj prospech, s podporou sedliakom váhal a dával im iba nejasné sľuby.[81] Hornouhorský kapitán Mikuláš Forgáč pod dojmom vyjednávania s povstalcami vlákal Časára vo februári 1632 do Košíc. Tu ho však zatkol a obvinil zo spolupráce s Rákocim, Turkami a aj Švédmi, ktorí od roku 1631 viedli protihabsburské jednania s Rákocim. Po súdnom procese ho nechal 4. marca 1632 mučiť a nakoniec popraviť rozštvrtením. Pobúrení sedliaci začali prepadávať zemianske kaštiele a obkľúčili Košice. Skôr ako sa hornouhorská šľachta zmobilizovala, zasiahlo svojím dlhoročne budovaným delostrelectvom samo sedmohradské knieža Juraj Rákoci. Prekvapení sedliaci sa ihneď rozutekali.