Jagelovské Košice

Po Matúšovej smrti v rokoch 1490 - 1491 poľsko-litovský regent Ján Albrecht bojoval o uhorský trón so svojím bratom Vladislavom Jagelovským. Obsadil Horné Uhorsko a útočil na mesto prvykrát s využitím delostrelectva, pričom došlo k ťažkému poškodeniu Dómu. Keďže sa mesto postavilo v spore na stranu kráľa Vladislava II. Jagelovského, bolo za to patrične odmenené. Panovník udelil mestu v roku 1502 štvrtú (poslednú) erbovú listinu, ktorou košický erb značne obohatil (súčasná podoba). Košice si stále zachovávali popredné miesto medzi uhorskými mestami. V zákone Vladislava II. Jagelovského z roku 1498 sa spomínajú spolu s Budínom, Pešťou, Bratislavou, Levočou, Stoličným Belehradom, Bardejovom, Prešovom, Šopronom, Trnavou a Ostrihomom medzi desiatimi najprednejšími mestami kráľovstva.[53] Vláda dynastie Jagelovcov bola posledným dozvukom hospodárskej a stavebnej konjuktúry stredovekých Košíc. V roku 1508 sa ukončili práce na Dóme, pričom bol v nedokončenej podobe upravený do formy, v akej ho poznáme dodnes (ak nepočítame neskoršiu rokokovú helmicu a neogotickú rekonštrukciu). Panovníci postupne prestali opierať svoju moc o silné mestské vrstvy a uprednostňovali spoluvládu so šľachtou. Ďalším zásadným faktorom v hospodárskom poklese košického obchodu a remesiel bol presun ťažiska kontinentálneho obchodu na západné európske pobrežia v súvislosti so zámorskými objavmi a spolu so stupňujúcou sa hrozbou osmanskej rozpínavosti od Balkánu. V roku 1514 bola vyhlásená križiacka výprava proti Turkom. Križiacki poslovia dorazili aj do Košíc s výzvou na verbovanie. Potom, čo bola výprava zmarená, mestská rada vyzvala križiakov mesto opustiť. Nadšenie križiakov sa otočilo proti šľachte a následne vzbĺklo sedliacke povstanie Juraja Dóžu. Jedným z centier povstania bola oblasť severovýchodného Maďarska a boje prebiehali aj na Východnom Slovensku.[54] Pod ochranu košických mestských hradieb sa v strachu pred povstalcami uchýlila šľachta zo širokého okolia.